Mama má v očiach nezábudky,
na lícach beláska.
Keď mi je clivo, povie:
„Poď, mamička si ťa poláska.“
A dych má ako harmanček,
čo kvitne na lúkach.
Keď ublížim si, povie:
„Poď, mamička ti to pofúka.“
Nadídu mrazy, prituhne
a vietor kopí záveje.
Už pri dverách ma čaká:
„Poď, mamička si ťa zohreje.“
I v strachu iba ku nej bežím,
na perách joj! a beda!
Otvorí náruč, povie: „Poď,
mamička si ťa nedá.“